Skoč na obsah Skoč na menu
Hore
Dnes je Utorok 14.8.2018.
Meniny má Mojmír, zajtra Marcela.

logo

Ako vznikol Váh

Bolo to dávno-pradávno, keď nad krajinami vládli králi a kniežatá, ktorí mali vojská, viedli ustavične vojny a sužovali svet.

V tých časoch vládol nad Liptovom mocný knieža, ktorý sa zaplietol do vojny a bojoval v nej udatne, kým nezvíťazil. Svojho nepriateľa, susedné knieža, premohol a zajal. Potom rozposlal medzi ľud poslov, ktorí hlásali:

„Z vôle nášho kniežaťa odo dneška na šiesty deň bude sa konať na kniežacom dvore oslava víťazstva nad naším nepriateľom. Nech sa dostavia všetci vladykovia a starostovia a veselosť nech zavládne v celej krajine.“

V deň slávnosti nádvorie kniežacieho dvora stmavelo domácimi i cezpoľnými hosťami. Na výzvu kniežaťa hostia šli na lúčne priestranstvo vedľa dvorca. Tu sa pretekali udatní rytieri a ukazovali svoju silu a zručnosť v narábaní so zbrojou. Bolo sa tam na čo dívať! V zápasoch sa vymieňali štvorice a dvojice peších i jazdných rytierov. Víťazov potom odmeňovali nadšené výkriky a na porazených zhusta padali posmešky.

Liptovskému kniežaťu, ako sa díval na zápasiacich rytierov, zrazu zišlo čosi na um. Mal vo svojej osobnej stráži rytiera-obra, nedobrého, ale najmocnejšieho človeka naširoko-ďaleko. Tohto rytiera-obra dal teraz zavolať, potom vstal a mocným hlasom oznámil:

„Aby sme naše víťazstvo dôstojne zavŕšili, rozkazujem ti, aby si pred celým naším dvorom a hosťami zápasil s naším zajatým kniežaťom – naším nepriateľom.“

Rytier-obor, hoci pyšný na svoju silu, sklonil hlavu a povedal:

„Tvoje slová, knieža, musím počúvať, no rád by som zvedel podmienky zápasu.“

„Dobre,“ vraví knieža s úsmevom, „zápas prebehne za takýchto podmienok: Ak zvíťazíš, odmenou ti bude ruka mojej kniežacej dcéry. Ale ak zvíťazí protivník, dostane slobodu a môže sa vrátiť do svojej krajiny. Teba však vyženiem z nášho dvora!“

Zahlaholili poľnice a súperi sa pustili do seba. Zbrane rinčali, iskry z nich lietali a pod nohami zápasníkov dunela zem. Tak zápasil rytier-obor so zajatým kniežaťom od poludnia do západu slnka, až sa nakoniec knieža-zajatec zvalil na zem a ostal tam ležať mŕtvy. Na to sa ozvali poľnice znova, aby oslávili víťaza. Rytier-obor všetko prijímal pyšne, s nadutou tvárou a myšlienkou na odmenu, ktorú mu sľúbil knieža za víťazstvo. Víťazný knieža, pán Liptova, vstal, zdvihol ruky, aby utíšil hluk, a povedal:

„Dvorania a rytieri! Dal som svoje kniežacie slovo a to aj splním. Víťazovi veľkého zápasu dávam za odmenu svoju jedinú dcéru. Taká je moja kniežacia vôľa!“

Hostia po týchto slovách ticho opúšťali zápasište. Trápili ich všelijaké myšlienky. Poznali nežnú kniežaciu dcéru a v duchu nesúhlasili s rozhodnutím kniežaťa. No proti jeho rozhodnutiu nemohli nič robiť.

Liptovský knieža po zápase odišiel do svojej komnaty preobliecť sa na spoločnú hostinu. Zrazu sa na komnate otvorili dvere, do komnaty vbehla kniežacia dcéra, padla pred otcom na kolená a trasúcim sa hlasom prosila:

„Otec, pre pamiatku svojej matky ťa prosím, nenúť ma stať sa ženou surového obra. Nemôžem ho ľúbiť, nenávidím ho. Je to nedobrý človek!“

Ale knieža nedbal na dcérin nárek; tvrdo odvetil:

„Prestaň, dcéra! Je mocný a zručný v boji, ochráni ťa. Dal som svoje kniežacie slovo, a to nezruším. Obor si o chvíľu príde po sľúbenú odmenu. Teda sa chystaj.“

Ale deva neprestávala úpenlivo prosiť:

„Utiekam sa k tebe, hádam je ešte v tvojom srdci troška otcovského citu. Ak splníš slovo, zabiješ si dcéru. A pravda je, že moje srdce už nie je voľné, prisľúbila som sa inému. Jednoduchému, statočnému šuhajovi. Len toho ľúbim!“

Krásna kniežacia dcéra sa zúfalo rozplakala a neprestávala otca prosiť, aby ju nenútil vziať si nedobrého a nadutého obra. Napokon knieža, pohnutý slzami, povolil jej zostať ešte slobodnou do splnu mesiaca. Nazdával sa, že dcéra príde k rozumu, a keď vyjde nový mesiac, všetko sa urovná podľa jeho vôle.

Keď prišla noc pred splnom mesiaca, z tmavého lesa nad kniežacím dvorom sa ozval bojazlivý hlas poľovníckej trúbky. A o chvíľu si padli do náručia dve nešťastné, milujúce sa bytosti, kniežacia dcéra a jej milý, driečny mládenec. Toto stretnutie malo byť ich rozlúčkou, lebo na druhý deň sa deva mala stať ženou neľúbeného obra.

Bolo to preťažké lúčenie. Kniežacej dcére od veľkého žiaľu puklo srdce.

Driečny šuhaj posledný raz bozkal mŕtvu devu, obložil ju machom, prikryl kvetmi a sviežim haluzím. Potom sa túlal po horách ako bez duše. Tak ho zastihol v hlbokej hore rozzúrený rytier-obor, ktorý hľadal svoju nevestu. V zápase obor rozdrvil šuhajovi hlavu.

Po splne mesiaca, keď mala byť svadba kniežacej dcéry s nadutým rytierom-obrom, z hrobu kniežacej dcéry vyvrel čistý pramienok, ako by bol vyvrel rovno zo srdca dievčaťa. A na druhý deň to isté sa stalo na hrobe zabitého šuhaja. Vyvrel pramienok vody aj z jeho mohyly a ponáhľal sa dolu vrchom. Dva potôčiky, prameniace v srdciach zaľúbených, tiekli, zväčšovali sa a po kuse cesty sa zišli a spojili v jednu rieku. Jeden z týchto potokov sa dnes volá Biely a druhý Čierny Váh. A keď sa spoja v jednu rieku, volajú sa už len Váh – náš divý a krásny Váh.


20.5.2011